Mama mamám

Pred nedávnom som dostala správu...

Ahoj Barborka, chcela by som sa s tebou podeliť o svoj veľmi osobný a liečivý príbeh. Po druhom pôrode som zažila ťažké psychické vyčerpanie, ktoré vyústilo až do hospitalizácie.
Rozhodla som sa o tom hovoriť nahlas, aby ženy vedeli, že v tom nie sú samy a že aj mama, ktorá miluje svoje dieťa, môže potrebovať pomoc.
Ak cítiš, že by môj príbeh mohol niekoho povzbudiť alebo zasiahnuť tvoje publikum, budem veľmi vďačná za zdieľanie.
S vďakou, Dominika

Osobný archív Dominiky Bočekovej

Začalo to prvým pôrodom...

A bolo to pred 5 rokmi áno! Narodila sa dcérka a bol to hrozný traumaticky pôrod, plný mrzkých slov a násilia. Prišiel oxytocín, epidural a všetko, čo ponúka dnešná nemocnica a pôrod v nej. Aspoň, že som dojčila svoju dcérku celé dva roky. No mala som podobne pocity úzkosti a strachu po pôrode v 600nedelí, ako dnes, ale hanbila som sa za to. No zvládla som to. Doma. Sama. Potichu. Bez pomoci.

Uľavovala som si alkoholom a skončila som hospitalizovaná po pokuse o samovraždu.
Ale nevzdala som sa.
Postupne som sa uzdravovala, liečila a učila milovať samú seba.
A keď som sa postavila na nohy, túžili sme po druhom bábätku. 

Nový príbeh priniesol krásny pôrod

Môj druhý pôrod bol krásny a úplne iný, ako ten prvý. Vybrala som si nemocnicu v Havířove a zažila som pôrod naozaj nádherný. Bol pokojný a jemný. Nediali sa žiadne zásahy. Prirodzený pôrod do vody. Šitie 2 stupňa bez nastrihu. Nádhera. Bolo to pokojné a krásne. Mali sme bonding v pôrodnici a malý bol stále na mne. Obaja stále holý a to sa dialo aj doma celé týždne.

Osobný archív Dominiky Bočekovej

Niekde sa to však zlomilo...

No ani po druhom pôrode som sa tomu nevyhla a tentoraz to prišlo v ešte ťažšej forme.
Pamätám si ten moment presne.
Po dojčení Julinka… som sa zrazu ocitla v úplne inom stave vedomia.
Smiala som sa nepríčetne, vykrúcali sa mi ruky, rozprávala som tenkým, piskľavým hlasom.
Bolo mi… veselo, smiešne. Ako keby som bola malé dieťa.
Môj muž sa zľakol. Bál sa, že mám laktačnú psychózu.
A ja som sa len pozerala, ako sa mi moje "ja" rozpadáva a vracia späť… do niečoho veľmi starého.
Ako by sa odpojila dospelá Dominika a zostal len fragment.
Záchranka ma odviezla, lebo moje telo a myseľ sa úplne vypli.
Môj mozog prešiel do regresu z emocionálneho, fyzického a psychického vyčerpania.
V nemocnici mi zastavili hormóny, mlieko, laktáciu.
Bola som úplne oddelená od synčeka.
V priebehu jednej hodiny ostal manžel sám so 7-týždňovým bábätkom a 5-ročnou dcérkou.
Boli to tie najdlhšie a najbolestivejšie dva týždne môjho života.

Z ničoho nič, prišiel zlom

Namiesto radosti z bábätka som musela bojovať o prežitie.
Dnes sú to presne dva týždne, čo som sa vrátila domov z nemocnice. Späť k mojej rodine, k mojej dcérke a synčekovi.
Píšem tento text so stiahnutým hrdlom. Nie je ľahké vracať sa k tomu, čo sa stalo, ale cítim, že o tom potrebujem hovoriť.
Pre seba.
Pre iné ženy, ktoré si tým možno prechádzajú potichu.
Aby vedeli, že nie sú samy.
Po pôrode môjho druhého dieťaťa som mala tri týždne, ktoré boli síce bez spánku, ale cítila som lásku, radosť, silu.
Nosila som svojho synčeka, dojčila ho, starala sa o neho, verila som, že to zvládnem.
A potom… akoby sa niečo zlomilo.
Začal sa zlý sen.
Tras v tele. Neustály stres. Tlak, napätie, podráždenie. Plač bez dôvodu. Strach. A potom už len tma.
Netešilo ma nič. Bola som v pyžame, bez sily, neosprchovaná, odpojená od života.
Len telo, ktoré prežívalo zo dňa na deň.
Telo bez duše.
A hoci som bola pripravená, vedomá, s oporou... nestačilo to.

Osobný archív Dominiky Bočekovej

Prežila som ja, musíš aj ty...

A hoci som to prežila, viem, že mnoho žien to možno neprežije a ani o tom nikdy neprehovoria.
Hanbia sa, že nie sú šťastné. Že sú unavené. Že nevládzu.
Nevedia, že to, čo cítia, je v poriadku. Že nie sú pokazené.
Sú len nenormálne vyčerpané.
Tento článok píšem preto, aby si vedela, že aj keď sa pripravíš, môže to prísť.
A nie je to tvoja vina.
Aj keď svoje dieťa miluješ, môžeš padnúť.
Aj ty máš právo na pomoc.
Ak sa cítiš zle, povedz to nahlas.
Popros o pomoc.
Nie si zlá mama.
Si len človek, ktorý prešiel niečím veľkým.
A niekto ťa v tom určite podrží. Len ak sa ozveš.
S láskou, Dominika

Vyjadrím sa ako psychológ

Nikto nevieme, čo sa nachádza v našom tele a čo je ukryté v našej duši. Vo vnútri hlboko, kde sú ukryté všetky naše pády, zlyhania, potlačené emócie, skryté traumy.

Aj keď sa často zdá, že sme v normálnom živote v poriadku, pôrod je ten najintenzívnejší zážitok ženy, kde sa otvoria všetky skryté "komnaty" a zažíva ten najsilnejší hormonálny výbuch, ktorý môže spustiť takúto lavínu. "Otvára" sa totiž jedna časť mozgu, kde sú okrem inštinktov, uložené aj tieto nespracované emócie, zážitky, obsahy a ktorá pri intenzívnych hladín hormónov, vedie až do zmeny vedomia.

Čím je naša centrálna nervová sústava citlivejšia, čím viac potlačených emócii v sebe nosíme, čím viac ťažkých situácii sme zažili, tým je potrebnejšie sa ešte pre tehotenstvom prečistiť a spracovať si tieto svoje komnaty, aby nás to neprevalcovalo. Nie je to fráza, je to záchrana mentálneho zdravia a v ťažších prípadoch aj života.

Ak sme v minulosti trpeli na psychické alebo psychiatrické ochorenie o to viac. Aj ja ako relatívne mentálne zdravý človek, som počas šestonedelia cítila obrovskú priepasť a bez varovania ma prepadli pocity úzkosti, obrovského strachu a straty pôrody pod nohami. Cítila som akoby niečo vo mne zomrelo i napriek tomu, že sa mi narodilo dieťa a stal sa presný opak. Cítila som v sebe obrosvkú stratu. 

Mentálne zdravie je dôležitejšie ako čokoľvek iné i keď je "neviditeľné." Nie je ho vidieť, nedá sa chytiť, ale dokážeme ho veľmi intenzívne cítiť. Venujte sa prosím tomu ,ako sa cítite, spracujte si strachy, spracujte si traumatické zážitky, samozrejme s odborníkom, ktorému veríte, spracujte si predchádzajúce pôrody, aby Vás neprevalcovali počas pôrodu a po ňom, i keď bude prekrásny. 

Myslite prosím na svoje mentálne zdravie. Nebolí, nie je vidieť, ale jeho prejavy majú horšie dopady ako fyzické choroby a ochorenia.

S láskou Baška & Dominika