Príbeh, ktorý začal ťažkým rozhodnutím...

Príbeh, ktorý som prežila s jednou z Vás a ktorý pre Vás napísala žena, aby Vám dodala odvahu tak, ako ju bola schopná objaviť v sebe ona sama. "Veľká životná túžba po bábätku sa, žiaľ, nezačala najšťastnejšie. Okolnosti, ktoré nastali hneď na začiatku, boli pre mňa zdrvujúce. Dotkli sa hlboko môjho srdca aj duše. Nastalo obrovské sklamanie z ľudí a úplná strata dôvery."

Od samého začiatku vo mne panoval rozkol, ktorý som vo svojej mysli prežívala a bol skoro až nespracovateľný. Dlho prichádzali myšlienky ako: "Mala by som sa tešiť… Ale ešte to neviem… Budem toho schopná? Budem milovať toto bábätko tak, ako som vždy túžila? Veď ono za nič nemôže… Chcem ho milovať a chcem sa tešiť na jeho príchod… Ale ako? Po tom všetkom ťažkom… Neviem prijať ani samu seba, obviňujem sa za niektoré rozhodnutia, nieto ešte bábätko… Budem schopná to zmeniť? Zmení sa to?" Bola mi ukradnutá možnosť tešiť sa z tehotenstva, z prvých momentov aj celých mesiacov…

Veľmi som chcela mať spojenie s malým pokladom, ktorý som v tom čase ešte nedokázala naplno vnímať. Tehotenstvo sa začalo hneď PNkou kvôli práci. Prišiel pocit uväznenia a obmedzení, a to nielen v pohybe, ale aj v prirodzenej strave, životospráve a aktivitách. Počas celého obdobia som výživu brala vážne, aj keď som sa emocionálne miestami takmer rúcala.

Môj život sa obrátil naruby. Všetko, čo som dovtedy žila, sa zastavilo, zmenilo, ale môja voľba bola jasná. Ani na moment som nezaváhala nad samotným rozhodnutím nechať si dieťa. Dieťa vnímam ako veľký DAR, a nie ako samozrejmosť.

Prišli však ďalšie otázky: "Prečo tí, ktorí sú spolu žijú v páre a túžia po dieťati, ho nemôžu mať, a ja, ktorá som to ani neplánovala, hneď…?" Bol to ako zlý sen...

Tehotenstvo odkrývalo moje strachy a obavy

Na tehotenstvo a materstvo som sa vela pripravovala, hľadala informácie. Chcela som sa vnútorne pripraviť na to, čo ma čaká, aj keď som nevedela, kedy to príde. Čítala som si príbehy, robila svoj orientačný prieskum o tom, ako to funguje v slovenských nemocniciach, čo je u nás možné a čo sa, naopak, nedeje. Zaujímalo ma, ako prebiehajú pôrody v zahraničí, čo je hypnopôrod, aké krásne môže byť materstvo, samotná ženskosť ako taká, aj prijatie seba samej…

O to viac sa po skúsenosti ktorú som zažila, všetko opäť vynorilo. V realite tehotenstva som mnohé veci cítila ešte hlbšie, no zároveň s oveľa väčšími a reálnejšími strachmi, ktoré postupne pribúdali a odkrývali sa.

Mnohé a časté návštevy gynekológa, ktoré sú istým spôsobom povinné, či návštevy pohotovosti zo strachu straty bábätka na mne zanechali ďalšie traumy. Prístup a nerešpekt. Tie zablokovali moje vnímanie intimity aj dôveru v systém a lekárov. To ma priviedlo až k úplnemu odpojeniu, predstaviť si samotný pôrod a to, ako ho prežijem. Veď ja som nechcela a ani nechcem mať traumatický pôrod s množstvom zbytočných zákrokov. "Ako sa tomu vyhnúť? Ako to zmeniť? Ako to môžem ovplyvniť? Čo mám robiť?"

Páčila sa mi osveta, ktorú som videla

Vedela som o dulách a páčila sa mi osveta, ktorá sa v tejto oblasti na Slovensku šíri. Na sociálnych sieťach som mala profily, ktoré som pravidelne sledovala. Tak som hľadala, čo by bolo pre mňa najvhodnejšie.

Na tehotenstvo aj bábätko som sa tešila vždy. Aj preto som už niekolko rokov sledovala všetko okolo tehotenstva a pôrodu. No vždy som si predstavovala, že budem mať dokonalý čas aj osobu, s ktorou to budem v radosti prežívať. Osud alebo vesmír to vymysleli inak. No čítala som články, vzdelávala sa a snažila sa informovať o všetkom, čo sa dalo, aby som prekonala isté pochybnosti alebo strachy.

Keď však prišla realita nečakaného a neplánovaného tehotenstva, v ktorom som nakoniec zostala sama, prišla na mňa úzkosť a obavy z toho, ako všetko zvládnem. Lenže nešlo iba o materiálne alebo praktické veci. Chýbala mi podpora, opora a žiaľ, prišli aj vnútorné, ťažké boje s vlastnou intimitou.

Moje obavy a strachy z toho, ako zvládnem svoj pôrod, boli v mojej hlave megalomanské, desivé a neprekonateľné. Cítila som veľkú potrebu nájsť osobu, dulu alebo sprievodkyňu, s ktorou by som túto cestu až k pôrodu, ktorému sa nedá vyhnúť, mohla zvládnuť.

V dnešnej dobe, ktorá ponúka nesmierne veľa možností a výberu, mi prešlo pred očami veľa profilov a stránok. Hľadala som niekoho, s kým si viem predstaviť prípravu, ale aj samotný pôrod, ktorý je najintímnejšou chvíľou ženy v jej živote. Tak, ako to vnímam ja.

Našla som komplexné služby

Keď som natrafila na Baškin profil, ktorý som už dlhšie sledovala, začal ma zaujímať ešte omnoho viac, pretože som cítila, že pri zmene mojich životných udalostí, je práve toto pre mňa nesmierne dôležité a rozhodla som sa ju kontaktovať.

Nielen samotná príprava ako balíček pred pôrodom, ale komplex jej ponuky a to, ako by mi vedela v mojej situácii pomôcť bol to, čo ma oslovilo. Dula, psychologička a laktáčná v jednom, jej komplexna príprava tela doplnená o bylinky, čaje a napárky a reálna prax z psychologického aj nemocničného prostredia. Toto všetko v mojom vnútri začalo pôsobiť ako upokojujúci balzam a vízia toho, že toto je cesta pre mňa, ktorú aj zvládnem.

Cítila som, že to je niečo, čo potrebujem a čo mi pomôže prekonať všetky strachy a bloky, ktoré v sebe nosím. Už prvé stretnutie bolo pre mňa nádherné práve v tom, že som sa naozaj cítila, že môžem otvoriť svoje vnútro niekomu, kto je prirodzený, nenásilný, pri zemi, ale zároveň otvorený a ochotný ma počúvať a hľadať riešenia a spôsoby ideálne pre mňa, ako zvládnuť čas tehotenstva aj pôrodu.

Dohodli sme si plán individuálnych príprav, ktoré budú rozdelené do niekoľkých mesiacov tak, aby sme všetko dôležité stihli pred pôrodom. Na prípravu som chodila s mojou sestrou, ktorá je mi v živote tou najbližšou osôbkou. V rámci stretnutí sa preberali témy, možné situácie a mohla som sa veľa pýtať na všetko, nielen na to, čo ma zaujímalo, ale aj na to, čo vnímam ako problém u mňa samotnej.

Prechádzali sme mesiace krok po kroku

Situácie, ktoré boli pre mňa v mojej hlave nepredstaviteľné a nezvládnuteľné, sme spolu prerozprávali. Samozrejme, otvorilo sa veľa nových tém, pri ktorých som vedela, že ich musím vyriešiť v sebe a to ešte pred samotným pôrodom. Pretože moje pocity boli v prvom momente aj také, že som sa bála otvoriť vzťahu s bábätkom a mala som strach, že sa s malou nikdy nespojím. Tak, ako som vždy túžila. 

Strach vo mne rástol, keďže otec dieťaťa, žiaľ, narobil viac škôd, ako som si myslela. Zostali zranenia nielen na duši, ale aj na tele. Mnoho gynekologických vyšetrení a veľa bolesti z minulosti, necitlivosť v rámci mojej intimity a sexuality ma úplne blokovali. Zlé skúsenosti s neprofesionálnym a málo ľudským prístupom niektorých lekárov ma blokovali stale viac a viac, strácala som dôveru. Videla som, ako zakaždým, keď som mala vyšetrenie, ostala som v strese, panike a totálnej úzkosti.

Každé stretnutie s Baškou som potom vnímala ako moment vykúpenia a možnosti vyrozprávať moju bolesť aj zlý zážitok. To bolo to, čo mi veľmi pomáhalo po celý čas tehotenstva. Vždy mi dala nádej a silu, ako môžem ďalšie vyšetrenie s ľahkosťou zvládnuť. Okrem skvelých príprav a množstva informácií, ktoré som dostala počas tohto obdobia, celkovej prípravy tela aj mysle, vedomostí a informácií o tom, ako funguje ženské telo, aké je to fantastické a dokonalé keď sa spojím sama so sebou, prišla aj fáza uzdravenia.

Veľmi mi pomohol samotný postup a kroky, ktoré pri mne Baška zvolila.

Všetko išlo postupne, tak ako prichádzali situácie. Ja som chcela riešiť hneď všetko, ale to sa nedá. :) A dnes viem, že trpezlivosť mi k tomu pomohla. 

Takže bylinky v čajíku, aromaterapia, joga a meditácie podľa trimestra, dychové cvičenia, práca s mysľou a nakoniec vedomé spojenie so sebou aj s bábätkom, boli to, čo ma povzdbudzovalo. Musím povedať, že to čo sa stalo, predčilo moje očakávania a splnilo moje najhlbšie túžby.

S Baškou som prešla aj očistným rituálom a ukončeniím negatívnych prežitkov, strachov a úzkosti. A ako krásnu bodku za celou prípravou aj otváracím rituálom, napárkou a rebozo masážou.

Očistný rituál, ktorým som prešla, bol v mojom živote pre mňa niečím silným a dôležitým. Potreba uzavrieť všetky staré zranenia, ktoré zažilo moje telo aj duša. Odovzdať všetko, čo sa stalo, a nechať to za sebou. Aby som pri pôrode a pri zrode môjho bábätka nenosila so sebou ťarchu, ktorá nám ničím nepomôže a ktorú potrebujem takto v tehotenstve odľahčiť. Cítila som, že tento rituál bol pre mňa momentom, ktorý zanechal stopu uvoľnenia.

To čím som prechádzala, som v sebe označila ako úplne temno na mojej životnej osi. Niečo ako bod, ktorý ale nemá pokračovanie. Niečo zlé sa stalo a zostalo to stáť. V minulosti. A moment, kedy prišel bol zlom. Zlom, že so sebou neberiem už nič ďalej. Hlboko uzdravujúce a očistné. Ostal iba pokoj.

Pôrod sa blíži

Keď sa blížil môj termín pôrodu, dva dni pred termínom sme si dohodli rituál rozlúčky s tehotenstvom a otvorenia sa pôrodu. Tak ako prvý rituál aj tento vo mne zanechal nezmezateľnú stopu. Bola to pre mňa jedna neopísateľná nádhera. Uvoľnenie tela, precítenie seba samej a môjho bábätka.

Precitla som.

Uvoľnila sa a odovzdala sa.

Tento moment vo mne zanechal veľký jasný bod, bod v živote, ktorý priniesol svetlo. Zostala som tak nádherne spokojná a šťastná, no cítila som sa hlavne komplet pripravená. Pre mňa to všetko dokopy, minulosť, celý proces liečenia a prípravy aj s týmto momentom, vytvorilo nádherné vyvrcholenie.

Nádherné dopoludnie pokračovalo bezstarostným priebehom dňa. Nasledoval rodinný obed, počas ktorého som začala cítiť, že sa už niečo spúšťa. Myslela som, že to budú len poslíčkovia. Aj s Baškou sme sa po stretnutí lúčili, že uvidíme, kedy sa opäť stretneme, možno až o týždeň alebo aj neskôr.

No len intervaly kontrakcií začali byť pravidelné. Ale vedela som, že mi treba udržiavať oxytocín, tak sa teda nebudem stresovať, ale práve naopak, začalo ma to tešiť a povzbudzovať. Stihla som ešte aj vopred dohodnutú kávu s kamoškami, ktoré boli obe v tom čase tiež tehotné. Neverili, ako môžem pokojne sedieť a mať kontrakcie. Mne bolo naozaj dobre a cítila som úplny pokoj a harmóniu.

Ani by my to nenapadlo...

Bol to neuvertiteľne krásny zážitok, mať pokojné kontrakcie a piť kávičku v meste s blízkymi, smiať sa a prežívať momenty tak výnimočne a zároveň spolu s nimi.

Samozrejme, postupom času sa začali kontrakcie stupňovať na intenzite. Všetko však pokračovalo v absolútnom vnútornom pokoji, tak ako som sa pripravovala počas tehotenstva. Dychové cvičenia, ktoré telo už poznalo, udržanie dobrej nálady a aj sestra, ktorá bola v čase, keď sme už prišli domov, veľkou oporou a podporou. Rozprávali sme sa a pustila mi komédiu do pozadia. Kontrakcie sa stupňovali a s Baškou sme všetko neustále konzultovali.

Náš spoločný cieľ a moja veľká túžba bola, aby sme neprišli do nemocnice príliš skoro. Aj tú sme až veľmi dôkladne vyberali. Aj kvôli mojim blokom z nemocničného prostredia, aj kvoli nedôvere voči lekárom. Cieľ bol, aby sa mi v nemocnici zo stresu nezastavil pôrod a aby som to všetko zvládla.

Keď už som mala istý čas naozaj veľmi intenzívne kontrakcie, s Baškou komunikovala už len sestra. Aj ona prešla očistou a uzavretím svojich traumatických zážitkov, aby bola dokonalou podporou bez strachu a vlastných traum. V danom čase som vnútorne cítila, že už sa to všetko približuje. Začala som sa sústrediť len na seba a moje telo.

Sprcha, dýchanie, zvukovanie a pomalé prechádzanie medzi kontrakciami po byte, vnímala som svoje telo a všetko čo potrebovalo. Postupne som sa začala pripravovať a chystať na odchod do pôrodnice.

Cesta autom

V aute boli pripravené tašky na pôrod, šestonedelie, pre bábätko, ale aj pre prípad, keby sa pôrod začal v aute. Silným zážitkom pre mňa bola práve cesta. Kontrakcie boli už naozaj veľmi silné a pomerne aj dlhé. Pustený obľúbený playlist a dve najbližšie osoby blízke môjmu srdcu, ktoré ma sprevádzali na tejto ceste, boli to, čo ma upokojovalo. Sestra a ocko, ktorý bol pre mňa v tomto čase obrovskou podporou. Baška bola na ceste tiež.

Počas prvej polovice cesty som cítila každý výmoľ, každú zákrutu, zmeny polohy alebo aj iný sklon. Tehotenský vankúš ma sprevádzal tiež a pomáhal mi nájsť so dobrú polohu a uľaviť počas cesty. A keď sa mi podarilo si sadnúť tak, že som sa cítila byť zafixovaná, i keď teda nie v najpohodlnejšej pozícii, prišiel moment…

TEN MOMENT.

Na ten nikdy nezabudnem. Dýchanie, ako som to cvičila počas tehotenstva, vnútorné sústredenie na seba a na kontrakcie. Áno, prichádzala vlna za vlnou, proste to tak je. Vedela som ako to bude aj to, čo sa so mnou deje. Po chvíli som bola akoby na chvíľu inde, ale stále prítomná. Bolesti ani kontrakcie nezmizli, ale bola som akoby v inej dimenzii. Cesta mohla byť akokoľvek trasľavá, ja som bola v hlbokom vnútri seba a všetko ostatné sa len dialo, aj keď som to vnímala, ale len ako šum.

V mojej hlave bolo príjemne a bezpečne.

Pociťovala som veľký pokoj aj napriek tomu, že moje telo pracovalo na plné obrátky presne tak, ako malo. Toto bola chvíľa, v ktorej som pocítila tú silu a schopnosť mojej mysle vstúpiť do seba a byť len tam. Sústrediť sa na dýchanie a bolesť bola len tichým sprievodom. Bola prítomná, ale išla do úzadia. V tento moment akoby všetko stíchlo, aj keď hrala hudba. Sestra sa rozprávala s ockom a ja som sa napriek tomu cítila byť vnútorne úplne stíšená. Aj moje dýchanie bolo tiché, plynulé a sústredné.

Poslednú polhodinku v aute som cítila aj jemné tlaky, ale nevyrušilo ma to, i keď som si stále dokola viedla vnútorný monológ: "Ešte chvíľu," keď prišiel tlak a sťahy. Príchod do pôrodnice samozrejme rozbehol opäť zvukovanie, ktoré mi veľmi pomáhalo pri každej kontrakcii.

Všetko išlo podľa predstáv...

V mysli som cítila, že sa v tom momente otvára všetko, nielen hlas. Takisto aj tlak, ktorý jemne pokračoval. Pri príjme a vstupnej kontrole som bola na päť centimetrov otvorená, presne tak, ako som túžila. Prísť v čase, keď už bude telo viac pripravené a pôrod dobre rozbehnutý. Nič sa nezastavovalo. Práve naopak. Cítíla som stále väčšiu intenzitu.

Po prijatí, pásoch a sone sme išli s Baškou aj mojou sestrou do pôrodnej izby. S Baškou sme na príprave preberali vizualizáciu a istým spôsobom manifestovanie si alebo priťahovanie toho, po čom túžim a ako by som si to vedela predstaviť v najideálnejšom scenári. Ráno, na poslednom stretnutí s Baškou, som si ešte pred masážou vytiahla afirmačnú kartičku len pre mňa.

Pomyslela som si: "Niečo, čo potrebujem počuť."

Kartička bola s afirmáciou "Vlastné tempo" a to bolo presne to. Veriť v proces, vo vlastné telo, bábätku, že ono vie, kedy je čas a že všetky okolnosti aj ľudia okolo mňa budú tí, ktorí tu majú byť.

Od prvého dňa sa veľa zmenilo

Predstava, že by sa ma mali dotýkať cudzí ľudia, boli na začiatku tehotenstva desivé, až to zachádzalo občas do snov a nočných môr.

No od začiatku som pracovala s mysľou aj celým mojim vnútrom. Veľa sme sa tomu na príprave venovali a ja som sa naučila inak myslieť a inak vnímať. Samozrejme, veľká vďaka Baške, ktorá práve dotyky, množstvo ludí na sale a moje potreby komunikovala s personálom. Moje pocity, o mojich ťažkostiach, faktoch z môjho života, násilí a nedôvere, o tom čo potrebujem a ako si to predstavujem.

Ženy, ktoré mali akurát službu, lekárka aj pôrodná asistentka, boli skvelé, trpezlivé a veľmi milé. Rešpektovali všetko čo som potrebovala a mohla som rodiť v úplnej slobode a bezpečí. Po malých krôčikoch som prechádzala do pôrodnej izby a v hlave mi išla jediná myšlienka: "Sprcha."

Hneď som tam aj smerovala a úplne sa odovzdala procesu, pri ktorom hlava vypustila všetky blokády a moje telo pracovalo tak, ako bolo stvorené na tento moment. Až som bola spätne prekvapená, aké je úžasné a dokonale pripravené. Kontrakcie sa stupňovali, sprcha samozrejme spríjemnila tie obrovské vlny a už aj tlaky.

Po pár kontrakciách mi odtiekla plodová voda. Zmenila som dych, postoj aj zvuky. Už som len počula, ako Baška hovorí pôrodnej asistentke... "už rodíme."

Momentum.

V mojich predstavách som celé tehotenstvo túžila rodiť na žinenke, na zemi, uzemnená. V hĺbke som to tak cítila, prichádzalo mi do do predstáv. Chcem byť pri zemi, pevne a v bezpečí, nie vystavená vo vzduchu na vysokej posteli. A stalo sa to realitou. Zapli sa inštinkty a telo hľadalo najvhodnejšiu polohu. Na zemi na tej žinenke, ako som túžila. Vlastne som na zem klesla už v sprche, tesne pred tým ako prišla tá veta... "rodíme". Bola to sila, bol to inštinkt, telo ma viedlo.

Sestra bola moja emocionálna opora, Baška moja veľká bezpečná podpora a ochrana, pôrodná asistentka, ktorej prístup bol neskutočný, bola tichá a šepkajúca. Príjemný, citlivý, trpezlivý a nápomocný prístup všetkých, tak ako som potrebovala.

Moja malá princezná, ktorú som pomenovala Zoe, čo znamená život, a Richelle, čo znamená sila, prišla na svet v prirodzenej polohe s využitím gravitácie, pohybu a intuície bez jediného poranenia a išla rovno do môjho náručia.

Nádherný moment.

Plač. Silný. 

Od dojatia a nahromadených emócií, z pocitu toho, že som to aj s ňou naozaj všetko zvládla.

Prenádherný zážitok, nesmierne rýchly. Ráno sme mali nádjerný rituál, o druhej popoludní začali prvé slabé kontrakcie na káve a o 00:03 bola na svete moja dcéra. Všetko, čím som počas tehotenstva prechádzala, aj to posiľňujúce aj to náročné, stálo za tento vrchol všetkého, za vrchol môjho života doposiaľ.

Predčilo to.

Prevýšilo.

V tom okamihu sa nielen narodil ďalší krásny človiečik, ale narodila som sa aj ja, znovuzrodená, s novou silou, vyliečená, oslobodená. Cítim sa ako iná žena a neviem, tomu stále uveriť.

A stále je pre mňa neuveriteľné, že som sa stala MATKOU. 

Milé ženy, nebojte sa výjsť z optiky strachu a nebojte sa ísť s pôrodom, ktorý Vás posilní...

S láskou, T...

Ja len v krátkosti zhrniem celý príbeh, ktorého som bola súčasťou. Tie premeny, ktoré som videla pred očami, tá chuť pracovať na tom, aby to bolo pekne a neskončilo to traumou, posúvali aj mňa ako sprievodcu. Viem, že to má zmysel, zmenila som aj ja svoj pôrodný príbeh, a viem že je možné zmeniť "osud", je možné pracovať na svojej ceste tak, že ju dokážeme naozaj ovplyvniť. 

Mnoho ľudí možno povie, bola to náhoda, mala "šťastie". Ja ale potom tých náhod vidím v živote s mojimi klientkami veľmi veľa...

Skúste sami a uvidíte. Možno budete mať tiež to "šťastie"...

S láskou B.