Prečo som Ťa objavila až teraz?

Niekedy máte na sprevádzanie ženy mesiace. A niekedy iba pár dní. Tento príbeh začal úplne nenápadne a to správou od ženy, ktorá bola len 10 dní pred termínom pôrodu a chcela vedieť, či ešte vôbec stihne masáž. Netušila som vtedy, že z jedného ošetrenia vznikne dôvera, ktorá nás o pár dní neskôr spojí priamo na pôrodnej sále. Neboli sme dohodnuté na pôrode. Nemala som byť jej pôrodnou sprievodkyňou. Prišla som vlastne len "na chvíľu".

A stihli sme. 

Prišla ku mne žena, ktorá bola od prvého momentu neuveriteľne milá, príjemná, usmievavá a krásne naladená. Dohodli sme sa na celotelovom ošetrení zameranom na uvoľnenie tela, podporu prirodzeného rozbehu pôrodu a prípravu mysle na to, čo ju čaká. Po ošetrení bola úplne uvoľnená, šťastná a nadšená. A potom mi povedala vetu, ktorú si budem pamätať:

"Baška, prečo som ťa objavila až teraz? Tak rada by som využila všetky tvoje služby."

Dohodli sme sa, že využijeme aspoň to málo času, ktoré nám zostáva. Pripravila som jej nejaké bylinky, oleje a kapsulky na intenzívnu prípravu po dobu, ktorá nám ostávala. O pár dní mi napísala, ako sa cíti, ako postupuje a že by ešte chcela viac urobiť pre dôkladnejšiu prípravu, či jej môžem ešte niečo z mojej "bylinkárne" nachystať. Prišla. S manželom, podali sme si ruky odovzdali bylinky a išli ďalej "pracovať". 

Keď sa blížil termín pôrodu, ozvala sa znovu. "Nemohli by sme si dať ešte krátku konzultáciu?"

Mala som dovolenku. Ale vedela som, že toto je možno teraz alebo nikdy. Vyhradila som si čas a Zuzka za mnou prišla. Prešli sme všetko, čo ju trápilo. Nastavili sme pohybové techniky, polohy a cvičenia, ktoré mohli podporiť prirodzený postup pôrodu, pretože sa blížilo vyvolávanie, ktorému sa chcela, pokiaľ to situácia dovolí, vyhnúť. Prešli sme si aj možnosti, ktoré ju mohli v pôrodnici čakať, a rozprávali sme sa o tom, čo jej odporúčali. Dostala ešte niekoľko techník na domov a odišla domov spokojná a pokojná.

Potom mi písala. O tom, ako sa cíti. Ako premýšľa. Ako čerpá z našich stretnutí. A opakovane mi hovorila, že je po našich rozhovoroch pokojnejšia, vyrovnanejšia a lepšie naladená.

A potom prišiel deň D..

Bližil sa termín, kedy už nechceli čakať. Začali vyvolávať pôrod, pretože to bolo podľa situácie a odporúčania pôrodnice v tomto čase potrebné. Dohodnutý bol mechanický a najšetrnejší spôsob vyvolávania. Balónikom. Komunikovala som s ňou počas celého času, ale neboli sme dohodnuté na sprevádzaní pri pôrode. Proste sme si sadli a mala som chuť urobiť maximum.

Zároveň som komunikovala aj s prednostom oddelenia. Ani tam nebola dohoda, že budem pri pôrode. Len som ho priateľsky poprosila, aby bol priestor na čo najšetrnejší a prirodzený postup, pokiaľ to zdravotná situácia dovolí. Vedela som totiž, ako veľmi jej na tom záleží.

Zaviedli jej balónik. V noci vypadol. Ráno bola otvorená na 7 cm.

Všetko sme spolu diskutovali a dohodli sme sa, že pokiaľ bude všetko v poriadku, nebudú sa pridávať ďalšie zásahy len preto, aby sa proces urýchlil. A potom mi prišla správa:

"Môžeš sa zastaviť? Nemôžeš nás prísť pozrieť?"

Medzi dvomi klientkami som mala cestu okolo nemocnice, kde ležala. Napísala som teda klientke za ktorou som išla, že prídem neskôr, lebo idem do pôrodnice, čo nebol pre ženu problém. Tak som prišla.

"Dobrý deň, idem za Zuzkou."

Zaklopala som, zazvonila a nechali ma vojsť. Zaviedli ma na "vzdycháreň"..

Napriek tomu, že bola otvorená už od rána na 7 cm, nález sa výraznejšie neposúval. Jedným z hlavných návrhov na ďalší postup bolo prasknutie plodovej vody. To sa opakovane navrhovalo už od rannej vizity. My sme však čakali. Chceli sme dať bábätku priestor, aby mohlo prirodzene zostúpiť a správne sa dorotovať v panve.

Keď som prišla okolo obeda, Zuzka už veľmi intenzívne predychávala kontrakcie. Stále na 7 cm. Tak sme začali pracovať. Najprv masážou krížovej kosti, sedacích svalov, bruška a celej panvy, potom olejovu masážou. Predychávali sme spolu každú jednu kontrakciu. Pri kontrakciách som jej stláčala body a pomáhala jej vytvárať priestor pre bábätko, aby sa mohlo lepšie rotovať a zostupovať.

Po približne trištvrte hodine sme išli na toaletu, aby sa uvoľnil močový mechúr. Tam si presedela pár kontrakcii, uvoľnila sa a potom sme sa vrátili opäť na izbu. Tam som nastavila polohu, ktorá mohla bábätku pomôcť v rotácii a zostupe. Po chvíli prišla pôrodná asistentka. Pozrela sa na mňa trochu zvláštne, pravdepodobne preto, že videla, čo so Zuzkou robíme, ale nič nepovedala a prišla len skontrolovať bábätko.

Všetko bolo v poriadku a tak nás nechala pokračovať. Neskôr potrebovala bábätko lepšie monitorovať, takže sme polohu na chvíľu zmenili a keď bolo monitorovanie hotové, povedala:

"Dobre, môžeme ju teraz dať do polohy, ktorú potrebujete."

A to bolo pre mňa veľmi krásne. Pretože bolo vidieť, že vníma, že vieme, čo robíme a že tomu dôveruje. Po chvíli sme Zuzku nastavili do ďalšej postupujúcej polohy, ktorá podporovala otvorenie panvy a zostup bábätka. Po ďalších približne 20 minútach už boli kontrakcie veľmi intenzívne.

Postavili sme sa. A vtedy… niečo vytieklo... praskla voda. Presne ten okamih, na ktorý všetci čakali.

Dohodli sme sa, že ešte pôjdeme na chvíľu na toaletu, aby sa uvoľnil močový mechúr a nič zbytočne nebránilo zostupu bábätka. Medzitým prišla mladá, veľmi príjemná pani doktorka a skontrolovala Zuzku.

Keď som prišla, bola na 7 cm. Po týchto približne dvoch hodinách bola bránka zájdená a hlavička bábätka už zostupovala k pošvovému vchodu.

A vtedy som si povedala, že už môžem ísť...

Prišla som pôvodne len na chvíľu. A podarilo sa nám urobiť ten malý "husársky kúsok" bez navrhovanej amniotomie sme i tak pôrod skutočne posunuli ďalej. Tak som si povedala, že teraz už môžem odísť.

Lenže… prišli tie psie oči.

"Nezostaneš ešte?"

Mala som dohodnutú moju ďalšiu klientku. Našťastie však bola už po pôrode, nádherne naladená a spokojná, bola to vlastne taká uzatváracia popôrodná návšteva. Tak som po druhý krát zavolala mojej milovanej Ľudke a poprosila ju:

"Prosím, vydrž ešte dve hodiny." Pretože Zuzka začala rodiť.

A tá radosť, úľava a nadšenie, ktoré som videla v očiach oboch rodičov, sa jednoducho nedajú opísať. Tak som zostala. Zostala som teda aj na tú najcitlivejšiu, najintímnejšiu a pre mnohé ženy zároveň najzraniteľnejšiu časť pôrodu.

Už sme boli na pôrodnej sále.

Zuzka bola najprv v polohe na štyroch a bábätko pomaly, krásne zostupovalo.

Opýtala som sa personálu, či môžeme nahrievať hrádzu. Dostala som termofor a suchým teplom som jej postupne nahrievala hrádzu, zatiaľ čo hlavička pomaly zostupovala nižšie. Každú chvílku prišla pôrodná asistentka skontrolovať "ako to vyzerá" a spolu sme Zuzku podporovali v tom, aby sa čo najviac uvoľnila a nechala bábätko zostupovať.

Skúsili sme aj inú polohu a bolo vidieť, že v polohe na boku sa bábätko ešte lepšie rotuje. A po niekoľkých ďalších kontrakciách sa začala rodiť hlavička. Prišla staršia pôrodná asistentka a o ďalších pár minút bol chlapček na svete. Bez ďalšieho zásahu. Krásne. V plnej sile a bez stresu.

A narodil sa nádherný chlapček.

Mal 4300 gramov.

Krátko po jeho narodení sa ku mne otočil jeho otec. Poznali sme sa vlastne len chvíľu. Prvýkrát sme sa zoči voči stretli až pri tejto pôrodnej ceste a náš vzťah bol neuveriteľne krátky. A predsa ma tento veľký, dvojmetrový chlap objal z celej sily a povedal mi:

"Veľmi si vážim, čo si pre nás urobila. Bez teba by sme to nezvládli. Strašne sa mi uľavilo."

A presne ten istý pocit som videla celú dobu aj v Zuzkiných očiach.

Úľavu.

Radosť.

Dôveru.

Lásku.

A obrovskú vďačnosť.

Keď som videla, že je žena v poriadku, stabilná, šťastná, zamilovaná do svojho bábätka a že všetko je tak, ako má byť, oboch som objala a pomaly sa rozlúčila. Bolo už dávno po mojom "dobrý deň, idem na chvíľu za pani...". A ešte ma čakala jedna odložená konzultácia.... A tak som s neuveriteľným pocitom naplnenia odišla za mojou nedávno porodenou Ľudkou, ktorá privítala s veselými očami plnými očakávania... "Tak ako to dopadlo?"

Niektoré príbehy sa vám jednoducho zapíšu do srdca

A toto bol presne ten typ príbehu. Ten, ktorý vám neurobí iba dobrý deň. Urobí vám dobrý celý týždeň. A možno ešte oveľa viac. Bol to jeden z tých okamihov, keď som v hĺbke duše cítila, že moja práca má zmysel. Nie preto, že by som pôrod "urobila" ja. Ale preto, že niekedy môže byť nesmierne dôležité byť pri žene v správnom okamihu.

Dotknúť sa jej.

Pomôcť jej uvoľniť telo.

Ukázať jej inú polohu.

Predýchať s ňou kontrakciu.

Podržať ju, keď už sama nevie, čo ďalej.

A vytvoriť jej priestor, v ktorom môže dôverovať svojmu telu a svojmu bábätku.

Niekedy sú to malé kroky, ktoré vytvoria veľký rozdiel.

A potom som prišla na popôrodnú návštevu, pozrieť toto šikovné mimino a úžasnú ženu bojovníčku, statočného muža, ktorá ma "šokovala" a nahnala slzy šťastia. Takéto nádherné kvety ma čakali a bola som od dojatia šťastná. Boli to slzy dojatia...

A pre mňa je nesmierne krásne aj to, že si žena môže vytvoriť takú dôveru za jednu masáž, za jeden rozhovor alebo za pár dní. Dôveru, ktorú si s mnohými ženami budujeme celé mesiace. Zuzka mi ukázala, že niekedy naozaj nepotrebujeme veľa času. Potrebujeme sa stretnúť v správnom okamihu. A byť tam naplno.

Zo srdca ďakujem...

Zuzka, ďakujem. Za tvoju dôveru. Za otvorené srdce. Za láskavosť. Za krásny vzťah, ktorý vznikol takmer okamžite. A za to, že som mohla byť súčasťou vášho príbehu. Ďakujem Vám obom...

Som vďačná, že som mohla byť pri vás.

A že sa na svet mohol narodiť ďalší malý človek spôsobom, ktorý bol pre vás v tej chvíli čo najbližší tomu, v čo ste dúfali. 🤍

S láskou Baška