Keď tomu takmer nikto neveril…

Niekedy sa cesta k pôrodu nezačína v pôrodnici. Začína sa oveľa skôr. Bylinkami. Kurzom. Prácou so svojím telom. Prácou so svojimi strachmi. A predovšetkým dôverou v seba samu. Tak začala aj Zuzkina cesta. Vlastne nikdy sa ta cesta k pôrodu nezačína v pôrodnici. Často sa začína rozhodnutím...

Najprv si u mňa objednala konzultáciu k pôrodu, potom bylinky. Potom kurz. A keď už bola v procese prípravy, oslovila ma s otázkou, či by som ju mohla sprevádzať aj pri pôrode. Bola to jedna z tých vnímavých žien, ktoré si cez vlastný zážitok, skúsenosť, rast a vedomú prácu na sebe uvedomia, že aj po traumatickom a náročnom cisárskom reze môže prísť úplne iný pôrod.

Pokojný. Rešpektujúci. Vaginálny. A že aj ona sama môže urobiť veľa pre to, aby sa naň pripravila.

Najskôr sme sa stretli online

Zuzka potrebovala doladiť niektoré veci, chcela si objednať viac bylín a zároveň si vytvoriť komplexnú prípravu na plánovaný vaginálny pôrod po cisárskom reze. Počas našej približne hodinovej konzultácie som jej však povedala aj niečo, čo považujem za veľmi dôležité:

Bylinky sú jedna vec. Ale ak chceme pracovať na vaginálnom pôrode po cisárskom reze, je dobré pracovať aj so sebou, so svojím telom, mysľou a dôverou.

Cítila som, že vie čo chce a že na sebe naozaj už nejakú dobu pracovala a ako druhorodička si nemusela objednávať intenzívnu individuálnu prípravu. Dohodli sme sa na online kurze Materský Grál, ktorý obsahoval aj jogu a ďalšie techniky prípravy.

A tak dostala celý balík, bylinky, prípravu aj kurz, ktorý ju počas posledného mesiaca krásne sprevádzal. Pracovala na sebe. Hýbala sa. Pripravovala svoje telo. Pripravovala svoju myseľ. A predovšetkým si postupne budovala dôveru, že jej telo môže vedieť, čo robiť.

Tesne pred pôrodom prišla ešte jedna dôležitá chvíľa

Zuzka mi napísala, že by chcela masáž. Taký záverečný predpôrodný rituál. Ošetrenie, pri ktorom by sme uvoľnili telo, myseľ aj strachy a vedome sa otvorili tomu, čo príde. Dohodli sme sa, že príde, aj keď to mala ku mne hodinu a pól cesty. Keď prišla, vytvorila sa medzi nami nádherná atmosféra.

Pokoj.

Dôvera.

A ten zvláštny pocit, keď si poviete: "Toto je môj človek."

Počas ošetrenia sa Zuzka krásne uvoľnila, naladila na seba a postupne púšťala strachy. A potom sme si ešte osobne prešli dôležité veci týkajúce sa vaginálneho pôrodu po cisárskom reze. Čo môže jeho priebeh ovplyvniť? Na čo si dať pozor? Aké faktory môžu podporiť úspešný priebeh? Čo ešte môže urobiť ona sama? Aké pohybové aktivity, polohy a cvičenia môže využiť? A predovšetkým! ...ako zostať v kontakte so svojím telom a dôverovať mu. Cítila som medzi nami absolútnu spolupatričnosť a dôveru... A tak sme sa rozlúčili dohodnuté, že som v "pohotovosti" na telefóne. Prišiel po ňu manžel a čakali sme, kedy sa jej pôrod začne.

No potom prišiel tlak... pár dní pred termínom

Keď sa blížil termín, začal na Zuzku zo strany nemocnice prichádzať obrovský tlak. Žije v zahraničí, kde chcela aj rodiť a v nemocnici ju opakovane upozorňovali, že bábätko je príliš veľké. Vzhľadom na predchádzajúci cisársky rez sa začalo hovoriť o vyvolávaní pôrodu a dokonca aj o ďalšom cisárskom reze. Pre Zuzku to bolo veľmi náročné. Vedeli sme totiž, že ak chce skúsiť vaginálny pôrod po cisárskom reze, prirodzený začiatok pôrodu je veľmi dôležitý a vyvolávanie môže celý proces výrazne skomplikovať.

Snažila som sa ju preto predovšetkým upokojovať. Komunikovať. Uisťovať ju, že jej telo je pripravené. Že sa nemusí nechať úplne pohltiť všetkými strašiakmi okolo nej.

A Zuzka?

Namiesto toho, aby sa poddala strachu, začala sa ešte viac spájať sama so sebou. Posledné dni pred pôrodom trávila veľa času vonku. Na záhrade. S nohami v zemi. V prírode. Plávala, cvičila, relaxovala. Podľa plánu... Bez zbytočných vonkajších vplyvov. Bola veľmi pokojná a sústredená na seba. A potom prišla posledná kontrola.

A Zuzka sa rozhodla:

"Urobím všetko preto, aby sa moje bábätko narodilo. Dnes! Prirodzene...!"

Okolo obeda začala vedome pracovať s jemnými technikami podpory nástupu pôrodu. Pracovala so svojím telom, stimuláciou a zároveň aj so svojou mysľou. A potom sa to stalo...

Pôrod sa rozbehol...

Po približne dvoch hodinách začali prichádzať kontrakcie. Najprv jemné. Potom pravidelnejšie. A postupne silnejšie. A silnejšie. Stále však bola doma a robila všetko to, čo sa naučila. Vedela som, že sa to môže úplne rozbehnúť a tak som bola pripravená.

Okolo ôsmej večer sme sa dohodli, že sa približne o 21:00 stretneme vo vybranej nemocnici. Odviezli ešte staršieho synčeka švagrinej a ja som medzitým vyrazila do pôrodnice.

Nemocnica, v ktorej rodila, podobne ako mnohé nemocnice v Rakúsku, umožňovala prítomnosť iba jednej sprevádzajúcej osoby. Dohodli sme sa teda, že sa budeme s manželom striedať. A nakoniec sa ukázalo, že to bolo veľmi dobré riešenie. On v pohode na chodbe s vedomím, že Zuzka je v dobrých rukách... Vlastne tam ani veľmi nechcel byť a takto to bolo pre oboch najlepšie.

Keď som prišla, Zuzka už bola vo vysokom štádiu pôrodu. Bola krásne rozrodená. A mala pri sebe veľmi príjemnú pôrodnú asistentku, s ktorou sme si okamžite sadli. Podali sme si ruky, predstavili sa a začali spolupracovať. A bolo nádherné sledovať, ako všetky tie veci, ktoré sme spolu pred tým pripravovali, začínajú fungovať v praxi.

A teraz to najdôležitejšie.

Ešte ráno okolo nej boli otázniky. Vyvolávanie. Cisársky rez. Veľké bábätko. Obavy. Tlaky, Riziká... A počas celého pôrodu? Ani raz nikto nenavrhol ukončenie pôrodu cisárskym rezom. Nikto ju nespochybňoval. Nikto neprišiel s návrhom "urobme pre istotu"! Asi naozaj videli, ako je nastavená a že pôrod napreduje.

Keď som prišla, Zuzka bola približne na 6-7 cm. Pomocou uvoľňovacích techník, správneho dýchania a polôh, ktoré krásne intuitívne prijímala a nasledovala, sa veľmi rýchlo posunula k úplnému otvoreniu A začal sa pôrod bábätka.

Neverila som, ale… bábätko bolo naozaj veľké

Tentoraz mali zdravotníci v tomto jednom odhade pravdu. Bábätko bolo veľké. Pôrod hlavičky trval približne hodinu. Bábätko zostupovalo veľmi pomaly a potrebovalo si postupne vytvoriť priestor. Pre Zuzku to bol zároveň prvý vaginálny pôrod, takže hoci bola po predchádzajúcom cisárskom reze skúsenou mamou, z pohľadu vaginálneho pôrodu bola vlastne prvorodičkou.

O chvíľu prišla jedna doktorka, potom druhá a potom ďalšia asistentka. Postupne sme menili polohy. Spolu sme hľadali tú najvhodnejšiu, v ktorej bude môcť bábätko najlepšie zostúpiť.

A nakoniec prišli posledné kontrakcie. Hlavička sa predierala, Zuzka potrebovala oporu, zapretie a plnú silu. Bolo to náročné. Intenzívne. Posledné zatlačenia. Všetci sme sa zapotili. 

Aj ja. A priznám sa, že v jednom momente som si aj ja v duchu povedala:

"Dáme to?" Ale Zuzka verila. A bojovala ako dračica.

A potom sa narodil...

Chlapček s hmotnosťou 4434 gramov. Vlasatý, čiernovlasý, valibuk.

Oh bože. Naozaj mi padol kameň zo srdca. Zuzka ho prirodzene a vaginálne porodila. Po predchádzajúcom cisárskom reze. Bez medikamentózneho urýchľovania pôrodu. Bez ďalších zásahov okrem epiziotómie, ktorá bola vzhľadom na situáciu nutná. A hneď po pôrode plakala. Od šťastia. Pozrela sa na mňa a povedala:

"Baška, ja som nepochybovala. Ja som jednoducho vedela, že to zvládnem. Cítila som to."

A práve toto je jedna z najväčších síl, ktoré žena pri pôrode môže mať. Nie slepá istota, že všetko musí dopadnúť presne podľa predstáv. Ale hlboká dôvera v seba samu. Vlastné telo. A v to, že urobí maximum pre to, aby zvládla to, čo pred ňou stojí.

Dnes je Zuzka šťastná mama, hrdá a posilnená týmto zážitkom

Cíti sa fantasticky. Je plná energie, života a entuziazmu. A je mamou nádherného, silného, zdravého a pokojného chlapčeka. A niekoľko krát mi po pôrode povedala, to sa nedá porovnať. "Baši tento veľký chlapčisko a môj druhý pôrod bol menej náročný ako ten prvý..."

Keď som ho nedávno držala na rukách, bolo až neuveriteľné, že ešte pred pár mesiacmi bol len malým bábätkom v brušku a my sme spolu plánovali, pripravovali a verili. A ja som na ňu hrdá, že dokázala vziať odvahu, že sa nenechala vystrašiť, že dokázala dôverovať telu a počúvala svoju intuíciu... že si verila! Áno bola som tam, ale...

Porodila Zuzka.

Ona pracovala.

Ona sa pripravovala.

Ona sa rozhodovala.

Ona dôverovala.

A ona v tej najťažšej chvíli našla v sebe silu, o ktorej možno ani sama nevedela, aká veľká je. Ja som mohla byť len malým kúskom na jej ceste. Malým zrnkom. Podporou. Niekým, kto jej v správnej chvíli pripomenul, že má viac možností, viac sily a viac schopností, než jej možno práve nahovára strach. A za to som nesmierne vďačná.

Zuzka, ďakujem.

Za tvoju obrovskú dôveru. Za dôveru v seba samu. Za odvahu urobiť maximum pre to, aby si svoje bábätko mohla priviesť na svet cestou, ktorú si si priala. Za to, že si mi dovolila byť súčasťou tvojej cesty. A za to, že si mi opäť pripomenula, aká neuveriteľne silná môže žena byť.

A ešte jedna vec robí tento príbeh pre mňa úplne výnimočným. Tento chlapček sa narodil v deň mojich narodenín. Takže moja narodeninová oslava bola tentoraz v pôrodnici.

S jednou jedinečnou, silnou ženou. A s jej priebojným 4434 gramovým chlapčekom. Krajší narodeninový darček som si ani nemohla priať. 🤍

Zuzka, ešte raz gratulujem.

Mám ťa veľmi rada a som nesmierne šťastná, že som mohla byť pri tom.

S láskou Baška