Ak ostaneme v strachu...

Ak by sme sa po každom páde a nezdare do ničoho už nikdy nepustili, tak by sme žiadnom nezdare, ani po zhorených palacinkách, ryži, rozbitom pohári, vytknutom kotníku, porezanom prste, zle skopírovanom liste v práci, nikdy nič znova neurobili. To je asi hlúposť že? Ale v materstve, pri nezdaroch s dojčením, po ťažkom pôrode, po uplakanom bábätku, máme pocit obrovského zlyhania a mnohé, mnohé z nás to už nikdy nechcú skúsiť. 

Môjho blízkeho známeho manželka, mala pri prvom bábätku potiaže s dojčením, ale bez toho, aby si túto kapitolu spracovala, prediskutovala z nejakým odborníkom a zistila, kde bol problém, pri druhom bábätku sa o dojčenie ani len nepokúsila. Ja len okrajovo poznám zákulisie príbehu, ale táto jej skúsenosť, bola "znôžkou" mnohých faktorov. Pôrodný zážitok, málo informácii, málo podpory na oddelení šestonedelia, žiadna pomoc s dojčením v domácom prostredí a nevhodné rady okolia.

Teraz to skúsim otočiť, čo ak by žena mala informácie už pred druhým pôrodom, tak ako ich máme napríklad pred nástupom do novej práce a pozrime sa na to z úplne opačnej strany! Koľko musíme študovať, aby sme si prácu vykonávali správne a kvalitne, kvalifikovane? Prečo si myslíme, že na materstvo, pôrod, dojčenie sa netreba pripraviť? Takže sa vrátim a oproti niekoľkým rokom a niekoľko 1000 eur za školu, ak by táto žena mala základne informácie o dojčení, mala by základne informácie o pôrode a o vonkajších faktoroch, ktoré priamo súvisia s tvorbou mlieka, ak by mala pomoc ihneď po pôrode, pretože by vedela, že je to dôležité a následne v domácom prostredí, je viac ako 99,99% šanca, že by sa jej to druhý krát vôbec nezopakovalo. Ušetrila by si mnoho bolesti, výčitiek, ale i potlačených emócii, pretože ak niečo odmietame, nie je to o tom, že to máme spracované, ale o tom, že to potlačíme a to v našom vnútri stále bolí a buble, a vracia sa to späť.

Potlačená skúsenosť, nie je vyriešená skúsenosť a naše vnútro stále trpí, aj keď na to nemyslíme. Mnohé ženy sa mi po rokoch rozplačú, že to vôbec nemajú spracované. že to vôbec nemajú prijaté, že majú pochybnosti, pocity zlyhania, frustráciu a mnoho zlých pocitov. Ja sama sa dnes aj po 17 rokoch ešte rozplačem, ak hovorím o svojom prvom pôrode dlho v ťažkom kontexte a to ho mám spracovaný na všetkých úrovniach. 

Strach nám nedovolí posunúť sa ďalej...

Mnohé z Vás sa však po prvej zlej skúsenosti rozhodnú zmeniť veci a urobia maximum čo sa len dá, aby sa pripravili a eliminovali všetko, čo by mohlo Vašu novú skúsenosť pokaziť. A vtedy som na Vás veľmi hrdá, ako ste sa do toho obuli, no často sa stále niekde u Vás vyplavuje stále ta nedôvera, stále pocit zlyhania a pocit strachu, aby s to neopakovalo.

Tu je pre Vás pár dôležitých informácii.

1. Ak niečo robíte prvý krát, nepremýšľate dopredu a nepredvídate, často sa spoliehate na iných, máte minimum až žiadne skúsenosti, ako keď to robíte, druhý, tretí, piaty. 
2. Ak ste sa na niečo prvý krát vôbec nepripravili a nevedeli ste súvislosti, udialo sa mnoho rôznych vecí a pôsobili na danú okolnosť bez toho, že by ste vedeli o možných nepriaznivých dôsledkoch. A to je iná kapitola ako to, že dnes tie informácie máte, máte podporu, poznáte súvislosti a hlavne už máte nejakú skúsenosť a má ju aj Vaše telo.
3. Najčastejšie toto riešim so ženami, ak mali nezdar v dojčení a natrápili sa už pri prvom bábätku. Pri druhom, ak by stále ostali v obavách a pochybách, či to zvládnu a či sa to nebude opakovať, zvyšujú šancu, že to skôr nedajú a ten strach im podsúva neustále pochybnosti o sebe a o svojich schopnostiach, ktoré však s realitou nemajú naozaj nič spoločné.
4. Nepoznám ženu, ktorá by vyslovene mala naozaj reálny problém s prsníkmi a dojčením ako takým. Pri anamnéze a hĺbkovom posúdený situácie je vždy problém v mnohých situáčných a vonkajších faktoroch, ktorým bola žena vystavená, často aj pre nedostatok informácii, často z dôvodu nedostatočnej, necitlivej a nesprávnej podpore.
5. Ak máte teraz iné štartovacie podmienky oproti prvému pôrodu, už len tým, že ste to raz zažili a Vaše telo má pamäť a tá súvisí aj s tvorbou mlieka, máte aj iné podmienky priebehu a možného výsledku. Ale má to háčik, tu býva tým najväčším nepriateľom práve spomínaný strach. Žena často vníma aj  drobné odchýlky ako veľký problém, sleduje to "zlé" a to "nevydarené" ako to, že dojčí, že má dostatok mlieka, že veci fungujú a dieťatko prospieva.
6. Strach tomu vôbec neprospieva, pretože vylučuje adrenalín a ten potláča oxytocín, takže potláča ejektívny reflex vypudzovania mlieka a aj tvorby prolaktínu. Tu však už nehrá rolu Váš mentálny stav "mám nedostatok mlieka", ale som príliš v napätí a to blokuje správne fungovanie tvorby materského mlieka a jeho vylučovanie.
7. Okrem iného, stres aj keď nie je viditeľný, sa vylučuje do mlieka a keďže ste stále s Vašim dieťatkom prepojené nádoby, ktoré je v neustálom kontakte s Vami a je nervózne rovnako ako Vy.
8. To sa potom stáva začarovaným kruhom, žena je nervózna, či bude mať dosť mlieka, dieťa je vystavené nervozite, ktorá sa u neho rozvíja, je plačlivé a nespokojné, čo ženy vyhodnocujú ako hladné dieťa, čím sa opäť dostáva ešte do väčšieho stresu a to sa odráža na dieťatku, ktoré len reaguje na atmosféru, ktorej je vystavené. Sme tak v hroznom začarovanom kruhu a je to veľmi náročné!

Poznám to ženy moje aj z vlastnej skúsenosti! Preto viem, ako sa cítite. Druhé dieťa som dojčila tak kostrbato a s toľkými problémami, s toľkou neistotou, obavami, neustálym zneisťovaním a sledovaním, koľko toho odsajem, že keď som si na konci 4 mesiaca povedala, že na to už "seriem" a to doslova, bolo mi už jedno, že nebudem dojčiť, no nech táto neistota už konečne skončí. A zrazu sa všetko akoby mávnutím prútika zmenilo a dojčila som skoro do 3 rokov života dieťaťa.

Nemýľme si 10 signálov potrieb a plaču s hladom...

Ak sme raz ostali zaseknuté v "nedostatku mlieka, v hladnom bábätku, nervozite, strese, strachu" všetky signály, ktoré dieťatko vysiela prisudzujeme hladu! No hlad je v tomto celom často len niekde okolo 15-25% z celkových signálov a súvisí menej ako si myslíte s plačom Vášho dieťatka!

Preto Vám tu uvediem výskum, ktorý urobil Harry Harlow už v 50. rokoch 20. storočia a konkrétne v roku 1958 publikoval výsledky svojho najznámejšieho experimentu. Harlow oddelil mláďatá makakov rhesus od matiek a poskytol im dve umelé "matky":

• Jedna bola z drôtu a mala fľašu s mliekom.
• Druhá bola pokrytá mäkkou kožušinou, ale bez mlieka.

Aký bol Výsledok? Opičky trávili väčšinu času s kožušinovou "matkou", hoci tá im nedávala potravu. K drôtenej matke s fľašou sa vracali len na kŕmenie a to na krátku dobu.

Tento výskum potvrdil, že fyzický kontakt a "kontaktne pohodlie" (contact comfort) sú pre vývin sociálneho správania dôležitejšie, než len uspokojenie biologických potrieb, akým je jedlo.

Tento výskum zásadne ovplyvnil chápanie vzťahovej väzby a vývinu detí aj u ľudí, no stále je bežne málo diskutovanou témou a obzvlášť u rodičov, je veľká tendencia spájať nervozitu a plač dieťatka výlučne s hladom. 

V mnohých rodinách, kde riešim tento problém, má dieťatko pocikané plienky, kakajú niekoľko krát do dňa, majú tabuľkové priberanie na váhe a často aj zvracaju! To znamená, že ak má bábätko čo vracať, má aj čo jesť, dáva to zmysel, že? A i napriek týmto všetkým pozitívnym jasným a viditeľným faktorom, je žena alebo obaja rodičia vystresovaný, často len z dôvodu, že dieťa plače.

Plač je však komunikačný kanál a hovorí o všetkých potrebách dieťatka, ktorých je cez 15 rôznych! A namiesto toho, aby rodičia pozerali na to, čo dieťa potrebuje v danom okamihu, sú v obavách, aby sa dieťa najedlo a všetku pozornosť sústredia len na hlad! Ale predstavte si, že dieťa bolí bruško alebo sa cíti samé, alebo cíti, že ste nervózni, necíti sa bezpečne, je mu teplo, zima, bolí ho uško, nevie zaspať, je unavené, tlačí ho plienka, štítok, má zlu polohu, nevie si grgnúť a tak ďalej a tak ďalej....

Ak budete riešiť len to, čo Vám v minulosti nefungovalo s úplne iným bábätkom, v úplne inom veku, s inými informáciami, strácate možnosti sledovať, čo SKUTOČNE funguje a hlavne to, čo potrebuje Vaše dieťa! 

Plač nie je hlad! Plač komunikuje všetky potreby dieťatka!

Ivo Toman vo svojej knihe popisuje:

že az 50% strachov, ktoré prežívame sa nikdy neudejú

30% strachov 

Zatoč so svojim strachom!

Každé ráno a vždy keď Vás prepadnú zlé myšlienky budete afirmovať:

• "To, čo sa mi stalo v minulosti, nemá nič spoločné s tým, čo prežívam dnes!"
• "Moje telo dokáže pokryť všetky potreby môjho dieťatka"
• "Dnes som iná mama, ako som bola v minulosti"
• "Moje telo vie vytvoriť mliečko pre moje dieťa"
• "Moje prsia vedia nadojčiť moje dieťatko!"

Každý večer si pri zaspávaní predstavíte, že:

• Držíte v rukách krásnu škatuľu:
• Prestavte si všetky svoje strachy a obavy (zlyhanie, nedostatok mlieka, bolesť, neschopnosť..)
• Pekne im poďakujte a jeden po druhom ich vkladajte do škatule:
• "Ďakujem za svoj strach z nedostatku mlieka a posielam ho ďalej"
• "Ďakujem za svoje obavy zo zlyhania a posielam ich ďalej"
• "Ďakujem za svoj pocit zlyhania a posielam ho ďalej"
• Keď všetko v mysli naskladáte do škatule, pekne ju zavrite, zaviažte mašľou a pošlite dolu riekou....

Opakujte aspoň 7 dní za sebou a určite ucítite zlepšenie!

Počas dňa sa vedome skúste:

• Sústrediť na to, čo Vám funguje a čo Vám robí radosť!
• Zamestnajte svoju hlavu dobrou hudbou, ľahkým filmom alebo vtipným podcastom.
• Sledujte svoje dieťatko vnímavo, bez posudzovania, bez predsudkov a bez toho, aby ste hodnotili!
• Kľudne s drobčekom komunikujte a opýtajte sa ho, čo by potreboval, prejavte pochopenie!
• Buďte v prítomnosti tu a teraz, neočakávajte pohromu, ak zatiaľ neprišla.
• Riešte pohromu až vtedy, keď príde, nie ak svieti slnko a veci fungujú!

Na záver:

• Každý deň si minimálne 3x poďakujte, ako super to všetko robíte! 
• Ako ste na seba hrdá, že ste dobrá mama, ste vnímavá, starostlivá, láskavá, obetavá a milujúca!
• Prejavte k sebe vďačnosť, pretože všetko čo robíte, robíte s láskou a obetou, aby ste naplnila potreby iných!